Ľudia často vnímajú les len ako množstvo stromov rastúcich vedľa seba, poprípade k tomu zahrnú lesnú zver a dubáky. Pravda je však taká, že les je nepredstaviteľne komplexné spoločenstvo organizmov previazaných sieťou rozličných vzťahov. Napriek všetkým technológiám a vedeckým poznatkom o ňom vlastne veľa nevieme. Každý deň sa ukazujú nové /pre mňa dychberúce/ skutočnosti, ktoré robia tieto krásne ekosystémy ešte zaujímavejšími. 


Kedysi sa verilo, že jednotlivé lesné rastlinné súčasti medzi sebou – zo zjavných dôvodov – nevedia komunikovať. Idea bola asi taká, že si tieto rastlinky celý život idú svoje bez ohľadu na iné rastlinky. Pomerne nedávno (vzhľadom k histórii lesa a lesníckych vied) sa zistilo, ako mimo takáto dogma stála. Pod povrchom totiž funguje tzv. wood wide web – spleť mykoríznych húb, ktorá prepája stromy a umožňuje im navzájom si vymieňať informácie. O tom však inokedy. 

Tento príklad som vybrala na ilustráciu toho, že nie všetko, čo sme si mysleli (alebo si stále myslíme!) je pravda a je nesmierne dôležité vnímať nové pohľady na svet – aj ten lesný. 

Veľa z Vás pravdepodobne spozorovalo spor medzi ochranármi a lesníkmi a ak áno, je viac ako možné, že ste zachytili pojem ‘mŕtve drevo’. Toto nešťastné pomenovanie v nás prirodzene budí smútok za niečím kedysi živým. Je akýmsi stelesnením Memento mori a táto transcendentálnosť vedie k domnienke, že spadnutý strom už tomuto svetu nemá čo dať, a preto je jeho vyťaženie (a následné ekonomické zhodnotenie) akousi formou pomoci lesu ‘čistením’. 

Je to však naozaj tak? ​

Podľa mojich slov Vám asi došlo, že nie. V procese evolúcie funguje známy prirodzený výber, lenže ten je hnaný niečím, čo sa v angličtine nazýva energy efficiency, doslovný preklad je teda energetická účinnosť. To mnohých z Vás môže zaviať späť na hodiny fyziky. Ak je to tak, spomeniete si, že účinnosť je daná podielom vydanej a prijatej energie. A podobne je to v biológii. Pokiaľ jedinec príjme menej, než vydá, rýchlo uhynie. Keď sa scenár zmení a organizmus príjme viac, než nevyhnutne potrebuje, musí túto energiu do tela zapracovať (čo je nie vždy výhra, napr. vtáky by potom museli vynaložiť viac energie na let) alebo ju vypustiť do prostredia (z čoho môžu ťažiť konkurenčné druhy). Príroda sa v tomto snaží o rovnováhu. A ide jej to úchvatne.
 

Prečo by teda drevo, ktoré už nežije, nemalo mať zmysel? Sú v ňom zabudované desiatky rokov rastu, čerpania živín, minerálov a tvorby organickej hmoty, to všetko v sebe skrýva obrovskú energiu. Čím viac hmoty, tým viac chemických väzieb, v ktorých je táto energia ukrytá. Keď strom zahynie, väzby sa pomaličky uvoľňujú a strom spláca svoj energetický dlh okoliu. Do pôdy sa navracajú živiny, no ešte skôr sa stane domovom druhov, ktoré sú naň často priamo naviazané – nevedia bez neho žiť. Baktérie, mikroorganizmy,  rastliny, huby a množstvo živočíchov (doslova od červíkov po vtáky & cicavce). Časť energie a látok spotrebujú na vlastný rast (neskôr ich rovnako odovzdajú pôde), časť je odovzdaná priamo do substrátu, ktorý obohacuje, a preto sú podmienky ideálne pre rast nového stromu. Tento nový strom bude s veľkou pravdepodobnosťou potomkom nášho zosnulého – veď tak ako jablko, ani šiška či bukvica nepadá ďaleko od stromu.
​Strom-rodič sa tak postará o budúcnosť potomka, druhu a ekosystému zároveň.

Čo je … dokonalé. 

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *